Reťaz lásky

Jedného večera sa vracal domov. Nájsť si prácu v tomto malom mestečku bolo takmer nemožné. Odkedy zavreli továreň, v ktorej pracoval, bol nezamestnaný. No nestrácal nádej.

Touto cestou nechodilo veľa áut, len ak robotníci, ktorí sa vracali domov. Ale všetci už odišli. Len on sa zdržal.

Začínalo sa pomaly stmievať. „Mal by som trochu pridať,“ pomyslel si. Takmer prehliadol staršiu pani, ktorá dostala defekt, a tak stála na kraji cesty. Všimol si, že potrebuje pomoc. Pani tu už stála asi hodinu. Zastavil a vystúpil z auta. Svojím zovňajškom nepôsobil veľmi presvedčivo. Bol hladný a chudobný. Všimol si, že pani má trochu obavy. Vedel, ako sa asi cíti, preto povedal: „Som tu preto, aby som vám pomohol. Sadnite si radšej do auta, tam je teplejšie. Mimochodom, volám sa Jozef.“

Keď bol s prácou hotový, pani otvorila okno a začala sa s ním rozprávať. Nevedela ani povedať, aká mu je vďačná za to, že jej pomohol. Spýtala sa ho, koľko je dlžná. Bolo jej jedno, koľko povie, pretože si už predstavovala, čo všetko sa mohlo stať, keby jej nebol zastavil.

Jozef nikdy nemyslel v prvom rade na peniaze. Bola to pomoc človeku v núdzi a Boh vie, koľkí v minulosti jemu podali pomocnú ruku. Robil to tak vždy. Povedal jej, aby sa mu odplatila tým, že pomôže niekomu, kto bude potrebovať zasa jej pomoc, a dodal: „…a spomeňte si pri tom na mňa.“

Počkal, kým naštartovala a odišla. Bol studený, sychravý deň, ale on sa cestou domov cítil tak dobre…

Po niekoľkých kilometroch pani zbadala vedľa cesty malý motorest. Zastavila sa, že si niečo zaje a zohreje sa pred posledným úsekom cesty domov. Obsluhovala ju čašníčka, ktorá napriek tomu, že bola asi vo ôsmom mesiaci tehotenstva, stále pracovala a dokonca s úsmevom na tvári.

Platila tisíckorunáčkou. Kým si ju šla čašníčka rozmeniť a vrátila sa do reštaurácie, pani tam už nebola. Čašníčka si však všimla, že na servítke je niečo napísané. Keď začala čítať, v očiach sa jej objavili slzy.

„Nič mi nedlhujete. Niekto raz pomohol mne, teraz som ja pomohla vám. Ak mi to naozaj chcete vrátiť, urobte toto – nedovoľte, aby sa táto reťaz lásky skončila u vás.“

Keď sa čašníčka vrátila večer domov a ľahla si do postele, rozmýšľala. Ako mohla táto pani vedieť, koľko peňazí s manželom potrebujú? Prichystať všetko potrebné pre bábätko, ktoré sa im malo o mesiac narodiť, nebola lacná záležitosť. Vedela, ako sa kvôli tomu jej manžel trápi. Teraz tu ležal vedľa nej a spal. Jemne ho pobozkala a pošepla mu: „Neboj sa, všetko bude v poriadku. Mám ťa rada, Jožko.“

www.dobreranko.sk  5.9.2011