Božie cesty sú nevyspytateľné a spôsob akým som sa dostala bližšie k Pánu Bohu je pre mňa niečím neuveriteľným a úžasným.

Prvá myšlienka ohľadom krstu u mňa skrsla na kresťanskom koncerte Godzone turné v októbri roku 2025 v Žiline. Dozvedela som sa o ňom od môjho kamaráta zo strednej školy. Rád mi rozprával o Bohu a o svojom prežívaní viery v Neho. To vďaka nemu som počas strednej školy našla cestu späť k Bohu.

Na Godzone koncerte som vtedy bola po druhýkrát; prvýkrát to bolo so spomínaným kamarátom a druhýkrát s mojou bývalou učiteľkou a jej žiačkami zo strednej. Bavili sme sa o tom, aké je dôležité, aby som vieru v Boha neprežívala sama, ale s niekým v spoločenstve. Vravela som jej, že v Piešťanoch kamarátky nemám a že mi to vlastne až tak nevadí, že som v tom sama. No podnietila ma k tomu, aby som o tom začala premýšľať, a tak som hľadala na internete spoločenstvá pre mládež. Všetky však patrili do cirkvi, do ktorej ma to neťahalo.

Ako čas plynul, cítila som, že sa potrebujem a chcem viac priblížiť k Bohu. Nebola som spokojná sama so sebou a už ma to takto ďalej nebavilo. Chcela som začať pracovať na sebe a na vzťahu s Bohom. Zápasila som s rôznymi vecami, ktoré ma od Neho vzďaľovali a ubližovalo mi to. Sama som sa ich nevedela vzdať. Preto som potrebovala Božiu pomoc a netrápiť sa v tom už viacej sama.

A tak som v decembri 2025 som začala konať. Zašla som za mojou tetou–adventistkou a povedala som jej, že sa chcem pokrstiť. Krst som chcela mať spočiatku súkromný a neoficiálny, bez toho, aby som patrila do cirkvi. Bolo pre mňa ťažké vrátiť sa do nej po všetkých problémoch, ktorým čelili moji rodičia v manželstve aj v spoločenstve. Mala som aj strach prísť do zboru, lebo som si myslela, že ľudia v ňom ma neprijmú. Všetko som to s tetou prebrala. Vysvetlila mi, že krst môžem mať jedine tak, že budem chodiť do zboru a vyučovať sa ku krstu.

Trvalo mi približne tri mesiace, kým som sa rozhodla navštíviť zbor CASD v Piešťanoch. Veľmi som sa za to modlila a po čase som cítila, že som pripravená prísť. Prvú návštevu som si naplánovala spolu s tetou. V ten deň ma sprevádzala a dohodli sme sa na sobotu, kedy mal byť v Piešťanoch aj brat kazateľ Karol Badinský. Chcela som sa s ním porozprávať osobne a povedať mu aj o krste. Môžem povedať, že po tom dni všetok strach a stres opadol. Bola som prekvapivo rada, že som sem prišla. Cítila som sa tu veľmi dobre, takže som sa tešila aj na ďalšiu sobotu.

Postupne som sa so všetkými členmi zoznámila a začali medzi nami vznikať priateľstvá. Som tomu veľmi rada, už o pár mesiacov neskôr som sa tu cítila ako doma. Uvedomila som si, že spoločenstvo bolo naozaj to, čo mi v mojom duchovnom raste chýbalo. Vzájomné rozhovory, povzbudivé slová, modlitby a chvály mi pomáhali rásť.

Takže chcem sa zároveň Vám všetkým poďakovať ako veľmi ste mi pomohli, a že ste ma medzi seba prijali. A teraz môžem povedať, že veci, s ktorými som kedysi zápasila sú už takmer všetky preč. Ďakujem za to aj Pánu Bohu, že ma viedol celou cestou až sem. Každá jedna sobota, ktorú tu prežívam, je pre mňa veľkým požehnaním; kedysi nebola pre mňa takou radosťou ako teraz. Krst bol pre mňa cieľom i motiváciou, priblížením k Pánu Bohu a Jeho stále hlbším spoznávaním.

Kedysi mi bolo ľúto, že nie som v duchovnej rodine ako moji rodičia a sestra, ktorí sú tiež pokrstení. Aj preto som po krste túžila. Počas môjho štúdia vieroučných bodov som si uvedomila skutočnú hĺbku, význam a zmysel krstu, a o to viac som sa naň tešila.

Verím, že tu sa moja cesta s Bohom začína a bude pokračovať až do Jeho príchodu. V ten deň, keď sa to stane, sa Mu budem môcť poďakovať za to, že to so mnou nikdy nevzdal a že ma nikdy neprestal milovať.

(jp)