Istý cudzinec prechádzal ulicou na sídlisku. Všimol si muža, ktorý sa vo dverách svojho domu trápil s práčkou. Cudzinec pribehol a chcel mu ochotne pomôcť. Domáci pán sa potešil. A tak sa obaja muži spolu pustili do „zápasu“ s týmto objemným zariadením.

Po niekoľkých minútach márnej námahy sa obaja zastavili a sklamane sa na seba pozreli. Vyzerali, akoby boli na pokraji úplného vyčerpania. Napokon, keď si trochu oddýchli a chytili druhý dych, cudzinec povedal domácemu pánovi: „Túto mašinu dnu asi nikdy nedostaneme!“

„Čo? dnu? Ja ju chcem odtiaľ dostať von!“ Takmer skríkol domáci pán.

Ochota pomôcť je naozaj krásna vec. Občas sa však treba spýtať ako!

Zdroj: www.dobreranko.sk

Mít čas…

Umírá člověk –
někde vedle nás…
Já právě ale
nějak nemám čas,
v starostech, v práci,
v neustálém hluku,
do vzdutých vln mu
pomocnou podat ruku –
já nemám čas…

Byl jednou Jeden –
ten měl vždycky čas…
Svou smrtí na kříži
zachárnit přšel nás…
Do hříchu, bolesti,
vřavy i zábav hluku –
přes věky podává
nám probodenou ruku…
Má pro nás čas…

(Věra Gajdošíková)

Vytvor si akési vedľajšie povolanie, poslanie, nenápadné, pokiaľ možno tajné. Otvor oči a pozorne sa pozeraj, kde nejaký človek potrebuje trochu tvojho času, trochu účasti, trochu spoločenstva, trochu starostlivosti. Možno je to to človek osamelý, zatrpknutý, chorý, nešťastný, pre ktorého môžeš niečo znamenať. Možno je to starec, možno len dieťa.

Kto môže spočítať všetky príležitosti k službe! Stretávame sa s nimi na každom kroku, všade. Preto hľadaj, či tu nie je príležitosť… Nedaj sa odradiť, keď budeš musieť čakať a znovu to skúšať. Buď pripravený na sklamanie. Len si nedaj zobrať toto vedľajšie, tajné povolanie… Musíš len naozaj chcieť. (Albert Schweitzer)