Tak veľmi ste sa tešili, že to dobré pracovné miesto dostanete práve vy! Nevyšlo to… Pred vaším nosom predali poslednú vstupenku na obľúbené predstave­nie… Náhla nehoda nepríjemne skrížila vaše plány… Na dovolenku ste sa tak veľmi tešili a ona sa zrazu rozplynula ako vzduchová bublina… Prežili ste deň plný nepríjemných správ a nemôžete sa zbaviť poci­tu, že práve vám vôbec nič nevychádza…

Takéto a podobné udalosti v nás často vyvolávajú pocit, že sa nám nič nedarí a všetko naberá zlý spád. Práve vtedy je však velmi dôležité si uvedomiť, čo je to to „všetko“. To, čo my často zvykneme označiť týmto slovom, sú totiž niekedy naozaj dôležité a vý­znamné veci, ale väčšinou sú to len maličkosti. Nás to však bez ohľadu na to, či ide o veci dôležité, či nie, bolí rovnako. Sme vystavení nebezpečenstvu vi­dieť všetko v čiernych farbách a strácame zmysel pre realitu, a tým schopnosť nájsť prijateľné riešenie.

Čo nám pomôže správať sa v takejto situácii ro­zumnejšie? Ako môžeme pomôcť iným vyrovnať sa s ich negatívnymi pocitmi a zážitkami? To najdôle­žitejšie, čo by sme si mali uvedomiť, môžeme zhrnúť do piatich oblastí.

1. Nepotláčajme svoje pocity

Frustrácie a nepríjemné zážitky sú takmer vždy spojené s pocitmi smútku, bolesti, hnevu, sklama­nia… Je veľmi dôležité, aby sme tieto pocity brali vážne, vedeli si ich uvedomiť a nepotláčali ich v se­be. Sme totiž náchylní snažiť sa „vec“ vyriešiť veľmi rýchlo vetou: „Ale, prosím ťa, neber si to tak k srd­cu!“ alebo „Veď ono to predsa nie je až také zlé!“ Takýmito vyjadreniami však iba naznačujeme, že svoje pocity neberieme vážne – a to znamená, že vážne neberieme ani seba samých, pretože naše po­city patria k nám a nemôžeme ich od seba oddeliť. To, že svoje negatívne pocity potlačíme, ešte nezna­mená, že zmiznú. Naopak. Usídlia sa v našom pod­vedomí a začnú postupne nahlodávať naše vnútro. Je preto veľmi dôležité, aby sme si pripustili naše poci­ty a aby sme ich vedome vyniesli na svetlo – aj keď to bolí. Ak sa snažíme pomôcť druhému človeku, je dobré, ak ho povzbudíme k tomu, aby nám povedal, čo ho trápi. Našou ľudskou prirodzenosťou je, že chceme svoje životy vziať do vlastných rúk, chceme ich sami kormidlovať, sami zvládať životné situácie. Často sa ale cítime úplne bezmocní, ak nám niečo, čo sme si predsavzali, nevyjde celkom podľa našich predstáv. Na vlastnej koži musíme zažiť, že hoci sme dospelými, „plnohodnotnými“ ľuďmi, nemôžeme mať všetko iba vo vlastných rukách. Musíme sa na­učiť dať všetky svoje

starosti a situácie, ktoré so se­bou život prináša, do rúk Niekomu Inému. Často sa cítime slabí a bezmocní, a to v nás vyvoláva zákonite pocit strachu. Ale práve táto slabosť má aj svoj pozi­tívny aspekt. „Vo svojej slabosti som silný,“ hovorí apoštol Pavel. Keď kapitulujem, vtedy dávam pries­tor Pánu Bohu, aby použil svoju moc.

2. Reálne zhodnoťme situáciu

„Nič sa mi nedarí!“ – hovorievame. Aleje to nao­zaj pravda? V skutočnosti je veľmi nepravdepodob­né, aby nám nevychádzalo vôbec nič. Ak si sadneme a budeme sa snažiť pokojne zvážiť svoju situáciu, pomôže nam to vidieť ju oveľa realistickejšie, uvidí­me ju takú, akou naozaj je, a nie ako sa nám klamné javí.

Ak sami seba neustále presvedčujeme, že sa nám nič nedarí, v konečnom dôsledku pôsobíme na beh nášho života veľmi deštruktívne, pretože negatívne ovplyvňujeme svoj vnútorný postoj ku všetkému, čo sa deje okolo nás. A často si to ani neuvedomujeme. Tak napríklad, ak sa ideme predstaviť potencionál- nemu novému zamestnávateľovi a vo vnútri si hovo­ríme: „Veď to miesto aj tak nedostanem, moja snaha je úplne zbytočná,“ určite nemáme vo svojich očiach príliš veľké šance. Ale naopak, ak si povieme: „Dô­verujem si a urobím všetko pre to, aby som to mies­to mohol dostať,“ sú naše šance oveľa lepšie. Psy­chológovia hovoria v tomto prípade o tzv. efekte „sebanaplňajúcej sa predpovede“. Je dôležité uvedo­movať si svoje myšlienky a usmerňovať ich. Ne­pravdivé negatívne zhodnotenie našej situácie je deštruktívne. Až vtedy, keď sú tieto lži odhalené, strácajú svoju silu a zničujúci vplyv.

3. Pokúsme sa zmeniť situáciu, alebo v nej aspoň nájdime niečo pozitívne

Ak nám niečo nevyjde celkom podľa našich pred­stáv, je celkom možné, že si to niekedy zaviníme aj sami. Ale často sa okolo nás dejú veci, na ktoré my nemáme vôbec žiaden vplyv. Nemôžeme alebo nevie­me sa voči tomu brániť, nemôžeme na tom nič zme­niť. Ale máme vplyv na to, ako sa s tým vysporiada- me. Môžeme zaujať pozíciu pasívneho pozorovateľa, hnevať sa, zaoberať sa naším sklamaním, alebo sa dať zahnať vlastnou sebaľútosťou do kúta a kapitulovať. Môžeme sa však zachovať aj inak. Môžeme prevziať

rolu aktívneho účastníka a celú situáciu nejako ro­zumne uzavrieť. V tom prípade je namieste položiť si otázky: „Som schopný urobiť niečo pre to, aby som túto situáciu zmenil?“ alebo „Som schopný prijať ju a vyťažiť z nej aj čosi pozitívne?“

Ak sa rozhodneme pre to, že sa pokúsime svoju situáciu zmeniť, musíme zvážiť nasledujúce skutoč­nosti:

  • Čo by som mal urobiť?
  • Kto by mi v tom mohol pomôcť?
  • Ako dlho to potrvá?
  • Akú cenu budem musieť za to zaplatiť, čo budem musieť obetovať?
  • Som schopný a ochotný zaplatiť túto cenu?

Ak sa naopak rozhodneme svoju situáciu akcepto­vať, pretože bud iné riešenie nevidíme, alebo nie sme schopní „zaplatiť“ cenu, ktorú si jej riešenie vy­žaduje, mali by sme:

  • rozlúčiť sa s našimi vysnenými predstavami;
  • naše predstavy a očakávania, ktoré sa týkajú na­šich partnerov, detí, blízkeho okolia či spoločenstva, v ktorom žijeme, postaviť na reálny základ;
  • zvyknúť si na to, že svet je taký, aký je, aj ked nám to práve nemusí vyhovovať. Rešpektovať, že Boh stvoril tento svet a vie, prečo dopúšťa to, čo sa deje. Naučiť sa akceptovať, že k životu patrí aj smú­tok, bolesť a smrť;
  • uvedomiť si, že cesta k úplnej zrelosti človeka vedie aj cez „údolia“ plné žiaľu. Nie je možné sa im vyhnúť. Realitu života sa musíme naučiť rešpektovať a čím skôr sa nám to podarí, tým lepšie pre nás;
  • rozhodnúť sa rešpektovať situáciu a snažiť sa vy­ťažiť z nej to dobré, čo tam je, a netrápiť sa ňou.

4. Buďme pripravení počuť Boží hlas

Bolestivé skúsenosti vedú často k rôznym frustrá­ciám, ale sú pre nás aj veľkým poučením. Mali by sme sa sami seba pýtať, či sme vždy schopní vidieť, počuť a rozoznať to, čo nám Pán Boh chce prostred­níctvom nejakého zážitku povedať. Môžeme sa na­príklad seba pýtať, na čom zakladáme svoje predsta­vy o živote. Možnože sú založené na nesprávnych základoch a potom, keď sa stretnú s realitou, veľmi rýchlo na niečom stroskotajú, a my sme veľmi skla­maní. Je dobré tiež preskúmať, či sú naše meradlá, podľa ktorých hodnotíme situáciu, správne: Čo je dobré, čo zlé? Je správny môj názor na to, čo je pre mňa dobrým a vhodným povolaním a čo naopak nie? Čo je dôležité a nevyhnutné, čo môže ešte ne­jakú tú chvíľu počkať?…

Často sa nám môže stať, že máme nejakú pevnú predstavu o tom, ako by to či ono malo v našom ži­vote byť, napr. ako by mal Pán Boh v konkrétnej si­tuácii zareagovať, čo by mal spraviť, alebo ako rých­lo a akým spôsobom by mal odpovedať na našu modlitbu. Správa sa však Pán Boh naozaj tak, ako by sa podľa našich predstáv mal? Ak sa držíme svojich zakorenených predstáv o riešení situácie, môžeme veľmi ľahko pozabudnúť, alebo nevšimnúť si, že možno existuje ešte aj nejaké iné riešenie, ktoré by mohlo byť pre nás lepšie. Byť schopný a ochotný rozoznať tieto lepšie možnosti, znamená zostať otvo­rený voči pôsobeniu Božieho hlasu.

5. Nájdime si niekoho, komu sa môžeme zdôveriť

Veľkou pomocou v každom našom trápení a smút­ku je vedomie, že máme niekoho, kto nás prijíma ta­kých, akí sme, komu sa môžeme so všetkým zdôve­riť. Môžu to byť napríklad naši dobrí priatelia či náš kazateľ, ktorý nás dokáže veľmi trpezlivo vypočuť a ukázať nám možné východisko.

Existuje vo vesmíre Niekto, kto nám sľúbil, že bu­de s nami, nech by sa dialo čokoľvek. Boh. Už jeho meno veľa naznačuje: IMMANUEL – Boh s nami. Je veľmi prospešné, ked si to pripomíname práve v takých životných situáciách, ktoré nie sú pre nás tými najpríjemnejšími, pretože práve vtedy máme sklony najmenej cítiť Božiu moc. Ale Pán Boh je na­priek tomu stále pri nás.

Môžeme robiť to, čo robil žalmista: povedať Bohu všetko, čo cítime vo svojom vnútri, svoju radosť, ale aj svoj bôľ a svoje sklamanie. Žalm 27 je pre to vý­borným príkladom: Dávid je vo veľkej tiesni. Obko­lesili ho nepriatelia. Vtedy sa obracia k Bohu s vo­laním o pomoc:

Ty sám si povedal: ‘Hľadajte ma vo svojom trápení!’, a ja to teraz robím. Beriem ťa za slovo a spolieham sa na to, že splníš to, čo si sľúbil. Ukáž sa mi. Bože, ja viem, že ty si moja spása, mo­ja záchrana.

Dávid má už len jediné prianie: Byť doma, doma u Boha, môcť byť v jeho blízkosti, smieť sa „pozerať do jeho láskavej tváre“. Neskôr hovorí:

Verím, že raz uvidím to dobré v dome môjho Pána. Pán je mo­jím svetlom a mojou záchranou, koho by som sa mal báť? Boh je silou môjho života, pred kým by som sa mal triasť?

Dávid sa v tomto presvedčení Božej blízkosti do­stáva zo situácií plných strachu do príjemného bez­pečia, z obžaloby Boha k jeho chvále. Ak sa aj ja vy­dám po tejto ceste, odovzdám všetko do rúk Pána Boha a spoľahnem sa na to, že on pre mňa chce a ro­bí len to najlepšie, aj keď z môjho pohľadu to teraz nemusí vyzerať práve tak – vtedy sa stávam pravým víťazom, víťazom nad tými negatívnymi situáciami, ktoré by za iných okolností zmietali mnou ako trsti­nou vo vetre.

– u. s. –

Zdroj: Advent 3/98